Cesta Magdalény Robinsonovej

Rok výroby: 
2008
Dokumenty

Magdaléna Robinsonová je na ceste.
Na ceste do školy, do hôr a potom na gestapo.
Na ceste do koncentračného tábora a na ceste domov.
Na ceste v čase a na ceste k viere.
Na ceste do večnosti.

Synopsa

Slovenská fotografka Magdaléna Robinsonová sa narodí do židovskej rodiny. Detstvo prežije v Žiline. K jej ranným spomienkam bude patriť i vyhlásenie slovenskej autonómie Jozefom Tisom z balkóna žilinského Katolíckeho domu. V roku 1944, po neúspešnom pokuse zúčastniť sa SNP bude spolu s otcom odvezená do koncentračného tábora Auschwitz. Prežije kruté zaobchádzanie, hlad, zimu, stratu viery v Boha. V roku 1945 sa vráti domov. Prvý človek, ktorého v rodnom meste stretne na ceste zo stanice, je bývalý gardista, ktorý ju v roku 1944 strážil na Gestape. Pochopí, že so skončením vojny sa z ľudí fašistická minulosť a myslenie nevytratilo.

Vo svojom živote sa snaží k téme holokaustu vracať a pripomínať tak hanebnú minulosť našej krajiny. V roku 1962 pri príprave retrospektívnej výstavy navštívi koncentračný tábor Auschwitz opäť. Chce zachytiť miesto vlastného utrpenia a vytvoriť fotografické “memento mori” pre budúce generácie. Po kratučkej chvíli však utrpí šok a z tábora utečie. Na výstave ostanú len štyri fotografie, silné skôr svojím príbehom, ako obsahom.

Po revolúcii 1989 sa Magdaléne Robinsonovej na moment zdá, že holokaust je už navždy minulosťou. Trpí chorobou pohybového ústrojenstva, nemôže sa prechádzať po milovaných horách, no o to viac sleduje spoločenské dianie. V televízii ukazujú demonštrácie za samostatnú Slovenskú republiku. Magdaléna Robinsonová v dave ľudí, volajúcich po samostatnosti republiky, zazrie vlajku bývalého Slovenského štátu a fotografiu Jozefa Tisa. Prežíva reminiscencie svojich pocitov, a strach. Zreteľne vidí, že za výbuchmi “vlastenectva” je opäť nenávisť k inakosti. Je sklamaná, že cez médiá dostávajú priestor i ľudia, ktorí zľahčujú, či relativizujú udalosti z druhej svetovej vojny. Akoby to utrpenie, ktoré prežila ona a milióny ďaľších nemalo žiadny zmysel.

Preto sa Magdaléna Robinsonová rozhodne opäť prehovoriť.

Okolnosti vzniku filmu

V roku 2006 začal režisér Marek Šulík - na podnet producentky Miri Trizmovej a režiséra Mária Homolku - spracovávať dva rôzne, niekoľkohodinové rozhovory, ktoré fotografka Magdaléna Robinsonová poskytla historikom z Nadácie Milan Šimečku a neskôr bulharskému režisérovi Vladimírovi Trifonovovi. Rozhovory mapujú najmä jej život počas vojny a udalosti spojené s koncentračnými tábormi.

Niektoré Robinsonovej výpovede sú ako farebné obrazy. Akoby svoj život zachytávala vo fotografických momentkách. No čas na doplnenie ďalších informácií už režisérovi neostane. Magdaléna Robinsonová v júly 2006 zomiera. Zanecháva po sebe rozhovory, fotografie, negatívy, krátky filmový záznam z mladosti, či vysušené ruže z Negevskej púšte a tvorcom neostáva nič iné, len poskladať tieto úlomky do zmysluplného tvaru.
Film Cesta Magdalény Robinsonovej teda vzniká neštandartným spôsobom. Keďže sama Robinsonová spomína televíziu ako zdroj jej znepokojenia nad opätovným rozmachom “ľudáckeho” myslenia, núka sa línia médií ako dôležitý rozprávačský prvok. Režisér Marek Šulík prichádza s nápadom vložiť rozprávanie Magdalény Robinsonovej do TV prijímača, ktorý by putoval po miestach dávnych tragédií a ukázal tak absurdný kontext cynických vyhlásení niektorých slovenských elít o spokojnom živote za Slovenského štátu. Vzniká tak zvláštna koláž fotografií, negatívov, televíznych záznamov, animácií a filmových záberov, svojou nehomogénnosťou evokujúca dojem rozpadu ľudskej pamäti. Natíska sa otázka, či je človek naozaj odsúdený donekonečna opakovať chyby ktoré urobil, bez najmenšej šance na zmenu?

1